Ahojte a vitajte, dnes sa stretneme so sochami a porozmýšľame nad tým, čo vlastne môžme nazvať sochou, prečo ich umelci tvoria, kde je ich miesto, čo je na nich zaujímavé - často až záhadné…a snáď si na záver budeme môcť povedať, že je fajn, ak ich okolo seba máme, a že s nimi môže byť dokonca aj zábava. Samozrejme si budete môcť vybrať aj z tipov na tvorbu svojho vlastného sochárskeho diela…a bude aj kebab. Poďme na to.
Dobre poznáme chvíľku, keď si takmer bez toho, aby sme sa pozerali, uhnetieme medzi prstami zo striedky chleba rôzne tvary. Piesok pri mori, akékoľvek blato, hlina, či kamienky na brehoch rieky, nás lákajú stavať priehrady, hrady a pevnosti. A všetci si pochvaľujeme, akým skvelým sochárskym materiálom je sneh, keď staviame snehuliaka. Každá tvárna hmota podnecuje našu prirodzenú túžbu modelovať, premieňať, poznačiť ju svojou predstavivosťou.
Constantin Hansen - Prometeus, 1845
„Belasá voda so zaľúbením hľadela na seba vo vodách a vody boli plné rýb. V povetrí lietali kŕdle vtákov a na zemi sa pásli na lúkach čriedy. Ale čriedy nik nestrážil, nik nelovil ryby a nik nepočúval vtáčí spev. Na zemi chýbal človek.
Smutne blúdil po zemi Prometeus, potomok božského rodu Titanov, a márne hľadal živé bytosti, ktoré by chodili vzpriamené ako on a ktoré by sa mu tvárou podobali. Videl však hlinu, dávajúcu život tráve, rastlinám a stromom, a uzrel husté dažde, znášajúce sa na zem. Dažďová voda udržovala v prírode život, a tam, kde nepršalo, umierali stromy i kry a narastala púšť. Keď Prometeus spoznal silu zeme a vody, zmiešal hlinu s dažďovou vodou a vztvoril sochu prvého človeka. Ponášala sa na bohov. Palas Aténa, bohyňa jasného rozumu a múdrosti, vdýchla neživej soche ducha a šedivá hlina zružovela, začalo v nej búšiť srdce a dovtedy nehybné nohy a ruky urobili prvé pohyby. Tak poslal Prometeus na svet prvých ľudí.“
(Staré grécke báje a povesti, Eduard Petiška, 1966)
Úsilie oživiť hmotu, vdýchnuť jej život a vytvoriť z nej spoločníka, je motívom nie len tejto starej gréckej báje, ale aj iných bájí a mýtov o stvorení sveta. A aj mnoho bytostí v rozprávkach a povestiach vzniklo práve oživením neživých predmetov a materiálov. Ľudia veľmi čoskoro zistili, že sú natoľko zruční, že dokážu vytvoriť napodobeninu človeka, alebo iného živého tvora, ktorá klame zrak, a iba pri blízkom pozorovaní prezradí, že nie je živá a nedýcha.
💡(Ak si chceš prečítať celú povesť o Prometeovi, nájdeš ju tu: https://greckebaje.wordpress.com/2013/04/03/prometheus/ spolu s inými gréckymi bájami a povesťami, ktoré slúžili ako predloha pre mnohé umelecké diela. Zrkadlia príbehy ľudí, opakujúce sa do dnešných dní. Ak ťa zaujmú a inšpirujú ako námet pre sochu, maľbu, komix, alebo filmové spracovanie…určite to skús💪)
Takíto stvorení spoločníci dokázali zmiasť prípadných nepriateľov, ktorí by ich mohli pokladať za živých, navyše nepotrebovali teplé ani studené pokrmy a ani lôžko. A tak ich ľudia čoskoro pasovali za ochrancov pred ľudskými nepriateľmi ale aj zlými duchmi a nepriazňou osudu.
Veľká sfinga v Gize v Egypte
Samozrejme, že sochy začali znázorňovať aj reálnych ľudí, z počiatku hlavne panovníkov, mudrcov…a iných šéfov.
Egyptský panovník, faraón Rachef
Pre indiánov ochranu zabezpečovali stĺpy zvané TOTEMY, na ktorých, pekne naskladaní na sebe strážili predkovia, neraz vo zvieracej podobe, alebo s predmetom, ku ktorému sa viazal dôležitý príbeh z ich života.
Viac o totemoch v kanadskom Stanley parku môžeš dozvedieť tu, viac obrázkov si podľa mien totemov môžeš aj vygoogliť.
Ak ťa totemy zaujmú, môžeš navrhnúť jeden pre svoju rodinu, spýtaj sa členov rodiny na príbeh z ich života, ktorý hovorí o ich výraznej dobrej vlastnosti a skús ich podobu s týmto príbehom spojiť.
Totem si môžme vyrobiť z kartónu, plastových fliaš, alebo väščích plastových kanistrov. Umiestnime ich na miesto, kde budú mať dobrý výhľad a budeme veriť, že nás ochránia pred zákerným vírusom.
Dva krát denne si okolo nich zatancujeme indiánsky tanec, aby sa ich sila zväčšovala 😊.
Zázračnú silu sochám dávali nie len mýty a predkovia, ale aj stále dokonalejšia práca sochárov.
Pozostatky sôch z gréckeho chrámu Parthenonu
Sochy vznikajú uberaním alebo pridávaním materiálu. Ak sa nástrojmi (dlátami, sekáčmi) materiál uberá, výsledkom je socha nazývaná SKULPTÚRA. Socha označovaná ako PLASTIKA sa najčastejšie modeluje (prstami, špachtľami, očkami) priamo z mäkkých materiálov (hlina, plastelína, modurit, vosk) a potom sa pomocou formy odlieva do ďalších materiálov, napr. do sadry, epoxidu, laminátu, kovov. Keramické plastiky sa modelujú priamo z hliny, sušia sa, vypaľujú, pokrývajú glazúrou.
Soška z nepálenej hliny 8-ročného Samka
Dnes sa na sochárske diela používajú aj rôzne moderné materiály a predmety dennej potreby, či nájdené tvary z prírody. Sochár pri práci musí svoju predstavivosť využiť naplno a pracovať s priestorom, kde materiál je, ale aj s tým priestorom, kde materiál nie je. Ten je pri tvorení sochy veľmi dôležitý. Aj preto, lebo k soche púšťa svetlo.
Najmä sochárstvo 17.storočia využívalo hru tieňov a svetla. Povrch sôch je vyhladený, rúcha sú bohaté a nariasené záhyby zachycujú hlboké tiene. Taliansky barokový sochár Gian Lorenzo Bernini vedel veľmi dômyselne opracovať mramor tak, že svetlo na ňom vytvára jemné temnosvitové prechody a znásobuje odrazy, ktoré dodávajú kameňu hebkosť a látkam ľahkosť hodvábu.
Keď sochári dokázali dokonale znázorniť kožu ľudského tela, vrátane zimomriavok, a dokázali napodobniť v kameni každý materiál, akokoľvek ľahký a jemný, začali sa tvary a formy v sochárstve zjednodušovať. Ubúdalo detailov a iba usporiadanie foriem, spolu s vlastnosťami a spracovaním materiálu, zachycovali postavu, alebo zviera v určitej polohe, alebo pohybe. Motívmi sa stávali tiež skupiny postáv, občas zátišia. Tieto jednoduchšie tvary umožnili sochárom viac využiť vlastnú predstavivosť a divákom nachádzať potešenie nie len v jednotlivých motívoch a spracovaní, ale aj v harmónii foriem, ktoré dôverne pozná každý z nás.
Constantin Brâncuşi bol rumunský sochár, ktorý žil a pracoval v Paríži.
Žil v rokoch 1876 až 1957.
Táto jeho socha je jednou z 28 verzií Vtáka v priestore.
Constantin Brâncuşi v ateliéri.
Diela anglického sochára Henriho Moora (1898-1986)
Henri Moore (1898 - 1986)
Plastiky slovenskej sochárky Erny Masarovičovej
Erna Masarovičová (1926 – 2008)
Sochár Giacometti zjednodušil ľudskú figúru a výsledkom sú zvláštne chudé postavy v rôznych pozíciách, ktoré upozorňujú na konštrukciu tela, a len veľmi málo na objem.
Alberto Giacometti (1901-1966)
Tvoriť ako Giacometti si môžme skúsiť aj pomocou alobalu, ktorý sa nám ľahko bude formovať do podoby rozpohybovaných postáv.
Pomôcť si môžme drôtikmi a špajlami, ako postavec poslúži aj rozkrojený zemiak.
Zjednodušovanie tvarov priviedol do dokonalosti americký umelec Donald Judd. Posúďte sami. Je ale fajn užívať si krásu tých najjednoduchších tvarov v rôznych kombináciách a v rôznych farebných odtieňoch. Tento umelecký smer sa volá MINIMALIZMUS, celkom výstižné, nie? Určite v kuchyni, alebo inde doma nájdeš opakujúce sa jednoduché tvary, ktoré by v galérii vytvorili slušné minimalistické dielko. Odfoť ich a obrázok pošli, zaradíme ho do našej online galérie.
UŽ KEĎ SME V TEJ KUCHYNI Tak ako indiánske totemy vrstvia jednotlivé časti príbehu na seba do jedného stĺpu, aj sochár Constantin Brâncuşi vrstvil formy do výšky. Niektoré vyzerajú akoby boli napichnuté na špajle ako kúsky v kebabe.
Tieto kombinácie všakovakých tvarov v nás vyvolávajú rôzne pocity...Aj my si môžme vyrobiť takéto sochy pomocou kartónu, nožníc a farieb, alebo rovno otvoríme chladničku a zo všetkého jedlého, čo sa dá napichnúť na špajlu, vytvoríme malé sochárske dielo. Zelenina a ovocie sú skvelý materiál. Upozornenie: Ako to už pri sochách býva, nie vždy platí, že chutia tak dobre, ako vyzerajú.
Ďalšou dôležitou vecou pre sochárov je veľkosť plánováného diela. Niekedy je presne daná, ak sa socha tvorí pre určité miesto, kam sa musí zmestiť. Niekedy sa ale sochári s veľkosťou pohrajú a práve zväčšenina veci, ktorá nám je dobre známa, môže spôsobiť, že sa budeme cítiť ako v čudnej krajine škriatkov.
Toto sú diela amerického sochára Claesa Oldenburga (1929)
Je jasné, že sa inšpiruje aj jedlom. K tomuto veľkému hamburgeru by ale potreboval aj zväčšeninu žalúdka.
Aj anglická sochárka Phillida Barlow vo svojom ateliéri uvarila rôzne diela, plné farieb a rôznych materálov.
Jej veľké sochy ožívajú, sú vždy v akomsi pohybe v priestore, v ktorom sa nachádzajú, aj keď na prvý pohľad vidíme, že ide o kusy neživého materálu.
Umelecká dvojica Christo a Jeanne Claude sa na veci dívajú z výšky a namiesto toho, aby sa trápili so zvážaním materiálu, zabalili do plachty celú budovu a vytvorili akúsi obrovskú sochu…a keď sa všetci dosť vynadívali, plachtu poskladali a vybrali sa ďalej baliť iné miesta.
Tieto zvláštne objekty môžme nazvať aj UMELECKOU INŠTALÁCIOU, pretože pretvárajú prostredie (a jeho časti) v ktorom ľudia žijú a sú jeho súčasťou.
Sochár Henri Moore svoje sochy umiestňoval v prírode.
Ak sa ním inšpirujeme a necháme si poradiť aj od Christa a Jeanne Claude a na výlet si vezmeme naťahovaciu plachtu, môžme vytvoriť vskutku skvostné sochárske diela a pritom sa výborne zabaviť.
Tieto sochy vyrobili deti zo Základnej školy v Kamenici nad Cirochou v roku 2019.
Príroda je pre umelcov veľkou inšpiráciou, niektorí tvoria priamo v nej a prírodné javy sa stanú súčasťou ich diel. Pre americkú sochárku Nancy Holt (1938-2014) je to je to hlavne slnečné svetlo.
Iní umelci ako napríklad Američan Hugh Hayden (1983), používajú javy prírody pri tvorbe diel pre galérie a interéry budov, často tak komentujú vzťah človeka a prírody.
KDE SA NACHÁDZAJÚ A ČO ROBIA
Sochy žijú so svetlom.
S tým slnečným, napríklad v parkoch, na ulici, alebo námestí, teda vo VEREJNOM PRIESTORE, alebo v záhradách pri rodinných domoch, či v areáloch budov.
Toto SÚSOŠIE (niekoľko spojených sôch do jedného výtvarného celku), ktoré nesie názov Obete varujú, je súčasťou architektúry Pamätníka SNP v Banskej Bystrici a je dielom slovenského sochára Jozefa Jankoviča.
Jozef Jankovič (1937-2017)
Pri umelom svetle sochy zase žijú v galériách alebo v interéroch domov, bytov a verejných budov.
K záveru jedna hádanka. Viete, kde v Humennom nájdeme túto sochu?
Viete, čo zobrazuje?
Aj keď v týchto dňoch na ihriská nemôžeme, skúsme si na nich namiesto obratnosti trénovať svoju sochársku fantáziu. Ihriská sú plné konštrukcií, hojdačiek a preliezok rôznych tvarov a farieb. Navrhnite si to vlastné a urobte jeho zmenšenú verziu. Použi akýkoľvek vhodný materiál, ktorý doma nájdeš a poriadne si to uži:)
Na záver ešte malé prekvapenie, aj toto môžu robiť sochy:
Tak...a ja už oťažievam...za chvíľu zo mňa bude spiaca socha, prajem krásne dni a veľa zábavy!
Jana Bercelová
Pri písaní tohto blogu mi pomáhala moja obľúbená kniha Tvorivosť Tvar Farba od M.C.Prette a A.Capaldo z vydavateľstva Mladé letá.
Titulná fotografia zobrazuje inštaláciu sochárky Phyllidy Barlow.
